na vode kruhy

Vzala som deti na výlet, pretože predpoveď sľubovala, že po mnohých dňoch vysvitne slnko. Ak som na niečo pyšná, tak je to moja schopnosť čítať veľmi triviálne predpovedné grafy typu Aladin a spoľahlivo sa v nich orientovať. Skill získaný v domácnosti poľnohospodára. Ráno som pri pohľade do aktualizovanej predpovede zistila, že slnko bude až od poludnia do asi tretej. Dám deti do škôlky? Nedám? Pri predstave ako veľmi nepoužiteľný je Ňaňa po tom, čo 4 hodiny čelil kolektívu a jeho nárokom, rozhodla som sa, že výlet neodložím, pôjdeme hneď ráno, však o jednej ešte budeme isto vonku, hodinu slnka si užijeme.  Slnko sme za celý deň ani nevideli. Toľko k osožnosti superschopnosti čítať predpovede počasia.   Ale pri vstávaní o sedem dvadsať sme stihli vlak o deväť nula tri (za to by malo byť špeciálne ocenenie), mali sme čaj (koncentrovaný cukrový roztok s príchuťou čaju), plán trasy (vytlačené mapy pre deti zostali doma), náhradné oblečenie na deti, perníčky poslednej záchran...

 Jakub dopoludnia odišiel k rodičom. Zbalil do auta trojkolku, obložil ju svojimi vecami, darčekmi, predmetmi a vyrazil preč.  Hodinu som sedela a len tak bola potichu. Písala som predchádzajúci príspevok, dala som si obed. Bola v tichu a so sebou. Bolo to terapeutické. Kája dnes v škôlke namaľoval vlastnú stolnú hru. Je to verzia na hady a rebríky, tak sa myslím táto hra volá najčastejšie, akurát že obsahuje iba vraťáky (hady) a navrch ešte čierne políčka, ktoré pasažiera vyradia z ťahu na 1, 2 alebo 3 ťahy. Neskôr sa pre ne v behu hry ujalo označenie "bažiny" alebo aj "močiare". Myslím, že to Kája ani nečakal, ale navrhla som mu, že by sme si to mohli zahrať. Evidentne ho to nadchlo, doma vytiahol figurky, postavil ich všetky tri na štart, povedal, že sa rozpočítame, kto pôjde prvý, kto druhý a kto tretí, a potom sa budeme pohybovať a tour de rolle po jednom políčku vpred a kto bude prvý na zlaťákovi - tom cieľovom, vyhral. Aha. Vzrušujúca predstava.  Introdukoval...

Martin ma nabáda, aby som písala.  To je od neho veľmi zlomyseľné a len nerada by som si o ňom myslela, že je ausgerechnet sprostý. Tak si prezatiaľ budem myslieť, že je to jeho spôsob ako veľmi veľmi ironicky poukázať na to, že vo vymýšľaní báchoriek som _fakt_ extratrieda.  Martin ma ničmenej nabáda k tomu, aby som písala.. niečo. Nie nutne blog. Niečo. Nejaký formát. Detské rozprávky (úplne vidím, ako tá o štrajku smetiarov valcuje na predných rebríčkoch Třeštíkovú). Poviedky (keď viem, ako píše Jíťa? a ako by asi písal Starec, keby raz niečo napísal?). ... Ešte fejetóny. Lebo cynicky cmrndať nad niečím, to je jazyk, ktorým hovorím plynule.  To ma prekvapilo. Koncepčne. Keď o písaní premýšľam ja, vždy je to len v rovine komentátora diania, pozorovateľa prítomnosti, archivára s názorom. To je niečo ako víno s prívlastkom. Predstava, že by som nosila v hlave ešte jeden svet, ktorý by obsahoval ešte jednu kompletnú sadu bežných starostí (mimo tie moje), ktorý by som nejak...

 už je ôsmeho a pritom sme mali také pekné dni.  v sobotu boli deti doma a Jakub sa k nim mal a bol rozhodnutý, že s nimi strávi svôj čas, v duševnom nastavení, kedy nič iné neplánoval a bol ochotný poddať sa tomu, čo práve budú deti chcieť (alebo potrebovať). Nemám rada to moderné slovo "užiť si niečo", ale mám pocit, že si to spolu naozaj užili. S Kájom postavili z dupla nákladný žeriav nad koľajnice. Roztomilý bol ale Arnošt. Možno v dozvukoch Harryho Pottera, prišiel s paličkou od xylofónu za Jakubom do kuchyne, pil u stolu kávu, urobil ňou točivý pohyb nad hlavou, ťufol ho do stehna a vraví: "ať je z Tebe žába!". Odtiahol paličku a s očakávaním na Jakuba pozeral. Ten zostal zarazený, bolo na ňom vidieť, že spracováva podnet a uvažuje. Arnošt znovu zamával paličkou nad hlavou, silnejšie ťufol a hlasnejšie zvolal "ať je z Tebe ŽÁBA, Povídám!". Jakub schoval päste pod pazuchy a vraví "Kikirikikkíííí".  Arnošt až hodil hlavu dozadu, ako sa začal...

Ak by som z dnešného dňa nechcela niečo zabudnúť, bol by to Jakubov hlas. Ležala som v posteli s pocitom, že mám jedno oko veľkosti kopačáku a hlavu, ktorá drží pohromade len vo švoch aj to nedopatrením. Jakub zrozumený s mojou paralýzou, šiel pre deti do škôlky. Prišli, boli počuť už z chodby, vošli. A nad nimi, všade okolo ich švitorenia, celé ich švitorenie objímal Jakubov hlboký hlas, udával im rámec, vymedzoval ich nehou. Žiadne zbytočné slová, len starostlivosť, skoro láska. Deti už boli zjavne poučené, že maminka nie je tak celkom medzi živými. Jakub ich odnavigoval od vyzliekania a ukladania oblečenia, cez čúranie a umývanie rúk až do kuchyne k svačinke a pitiu. Kúpil kdesi kolový sirup. Arnoštovi povedal, že je bezbublinkový - Arnošt neznáša bublinky a ten zvolal: prima! Neskôr mi Jakub vravel, že keď ho Ňaňa ochutnal, vztýčil Jakubovým smerom oba palce a ešte sa pokúsil žmurknúť. A ešte na scénu, keď sa vrátili s opravenou trojkolkou z cykloshopu hore na sídlisku. Jakub ich v...