Vzala som deti na výlet, pretože predpoveď sľubovala, že po mnohých dňoch vysvitne slnko. Ak som na niečo pyšná, tak je to moja schopnosť čítať veľmi triviálne predpovedné grafy typu Aladin a spoľahlivo sa v nich orientovať. Skill získaný v domácnosti poľnohospodára.
Ráno som pri pohľade do aktualizovanej predpovede zistila, že slnko bude až od poludnia do asi tretej. Dám deti do škôlky? Nedám? Pri predstave ako veľmi nepoužiteľný je Ňaňa po tom, čo 4 hodiny čelil kolektívu a jeho nárokom, rozhodla som sa, že výlet neodložím, pôjdeme hneď ráno, však o jednej ešte budeme isto vonku, hodinu slnka si užijeme.
Slnko sme za celý deň ani nevideli. Toľko k osožnosti superschopnosti čítať predpovede počasia.
Ale pri vstávaní o sedem dvadsať sme stihli vlak o deväť nula tri (za to by malo byť špeciálne ocenenie), mali sme čaj (koncentrovaný cukrový roztok s príchuťou čaju), plán trasy (vytlačené mapy pre deti zostali doma), náhradné oblečenie na deti, perníčky poslednej záchrany, odhodlanie kúpiť si desiatu a predstavu, že vlak naspäť chodí od jednej vždy v polhodinovom kroku. Dobre.
Deti sa ukrutne tešili do vlaku. Od prvej karantény sme šli vlakom domov len raz od našich niekedy v septembri. Som rada, že majú rady jazdu vlakom.
https://mapy.cz/s/leramacuju
Cieľom bola rozhľadňa na Klucanine. Kubíčková o náučnej trase hore písala ako o niečom, čo je fajn a majú to veľmi radi. Môj mozog asi reaguje iba na superlatívy. Tú trasu by som rozhodne neoznačila len za "fajn". Je skvelá. Každých 150 metrov je zastávka pri interaktívnej, vkusnej drevenej tabuli, kde sú "luštenky" pre deti zhruba Ňaňovho veku, možno niečo málo plus, aj Kája sa ešte slušne bavil. Luštenky sú inteligentné, nie sú v nich hrubé chyby, sú vkusné, krásne namalované, každá je iná. Les okolo je krásny, je zmiešaný, (dubovo-jedľový s borovicou, no kde inde to tu máš?!), jedlým podrastom, chodník je kočíkovateľný a rozhľadňa?! Tá je ako z rozprávky o Zlatovláske. Tvl, povedať o tejto ceste, že je "fajn" je podhodenie roku. Je nádherná. V lete, kedy by som mohla nechať deti crcať sa okolo jednotlivých tabúľ dlhšie, a pri rozhľadni, resp. na nej by sme si mohli urobiť plnotučný obed spojený so slnením sa to musí byť zážitok na celý deň. Ok, nikde tam nie je voda. No dobre, lenže potom by to bolo dokonalé miesto, že ano, a to už by tam bolo príliš mnoho ľudí.
Ňaňa sa bál vyliezť na rozhľadňu. Niekde od štvrtého poschodia začal mrnkať, že on sa bojí a chce ísť dole. Dostali ma do patovej situácie, pretože Kája sa, naopak, ostentatívne nebál (až nebezpečne) a chcel íst divoko hore. Je podraz od Prírody, že matkám nenadelila schopnosť duplikovať sa na požiadanie. Drapla som Ňaňu do náruče, vrkala mu do ucha a vyniesla ho 4 poschodia hore. Jasne, že sa potrebujem trošku kasať. Výhľad bol ohromne príjemný, deti blbli a trvali na vrcholovej fotke.
Zaujímavé je, že Kája sa začína vyhraňovať ako jednotlivec, nechce byť "dieťa z dvojice detí". V poslednej dobe častejšie žiada o čas "sám", "sám s tátom", "sám s mámou", "sám s Erikom". Po nočnej hre dostal záchvat plaču, že si Ňaňa vybral rovnakú hračku ako on. Dnes veľmi rozhodne trval na tom, že chce fotku aj sám. Hele, fotopapier to nežerie, jasne, kľudne tri.
Cestu dole sme zahájili o jednej. Tie tri kilometre hore sme šli tri hodiny. Kája chcel, aby som mu rozprávala Harryho Pottera. A mne pár vecí docvaklo. Docvaklo mi, ako som písala Mt, že si spomínam, ako nám rozprával na puťáku rozprávku z Prostonárodných a ako ho všetci so zatajeným dychom počúvali a točili sa okolo neho ako cyklisti na čele pelotónu, aby sa k nemu každý na chvíľu dostal do pohodlnej dosluchovej blízkosti. Spomenula som si, aká som bola pyšná (?), že môj partner dokáže vyludzovať takú ponornú zábavu, spomenula som si aké to bolo ponorné pre mňa osobne, a že schopnosť rozprávať príbehy bola definitívne jednou z Mt silných atraktantov, spomenula som si na rozhovor s autorom Prašiny, ktorý zmieňoval, že oni takto hrávali Dračáky, alebo na ostatných testoval svoje príbehy práve podobným rozprávaním (takže je to štandardné chovanie, či potreba), spomenula som si na Starca a na RZ, ktorí obaja trvajú na sile príbehu ako informačného média. A spomenula som si na naše cesty s K. do škôlky, keď po deponovaní Arnošta do jaslí, mali sme pred sebou ešte 20 minút chôdze do škôlky a ja som mu za dva mesiace prerozprávala celého Marťana od Andyho Weira a ako potom už len vyžadoval svoje obľúbené pasáže (predovšetkým tú s rozmrazovaním exkrementov za účelom tvorby fertilnej pôdy a tú s masívnym výbuchom kyslíku). A ešte na historicky mladšiu udalosť, na cestu od Velkého pařezitého rybníka s našimi, Ňaňou na krku a uťapaným Kájom, ktorý sa započúval do našej rozprávky o smetiaroch a navzdory predpokladom bol schopný v poludňajšom slnku ujsť ešte kilometer a pol.
Pocítila som silnú vďačnosť za to, že prinajmenšom Kája je z rovnakého cesta ako ja. Že má rád príbehy. Pocítila som, že nás niečo spája, niečo, čo nás utvára v hĺbke. Bolo to príjemné, vnímať spriaznenosť aj na inej úrovni než genetického imperatívu.
Tiež som si uvedomila, že tú českú ilustrovanú knižku proste budem musieť predať, pretože ten preklad je proste otrasný. Čitala som HP v 6 jazykoch a počula ho v 7 a český preklad je tak okázalo mizerný, až je to neuveriteľné. A kúpiť jej slovenskú verziu. Že tam sú niektoré pasáže upravené pre ľahšie pochopenie stredoeurópskym čitateľom (namiesto malého zmrzlinového pohára si Dudley v zoo sťažuje na nedostatočne opečenú klobásku), je zbytočné, ale nech. Že tam niektoré pasáže chýbajú, to mi príde neprípustné, rovnako ako je neprípustné napísať, že HP rodičia boli obaja primusmi (they f. were not!) a hovoriť o Prašivcovi v ženskom rode je už len proste blbé. Nebelvír a Havrspár sú už čerešničkou na torte priblblej kretenivity prekladateľa.
Celú cestu na nádraží (v Hradčanoch sme sa "pidi-midi" stratili) sme si rozprávali HP. Večer, keď som čítala Kájovi to, čo sme si cestou z kopca rozprávali ma opravoval, ak v českom vydaní nepočul to, čo som mu rozprávala. _Pamätal_ si drobné detaily z môjho rozprávania (že fazuľka chutila ako trolí sopeľ, ale ok, chápem, že to rozsvieti všetky malé obvody v jeho detskej hlavičke blaženým nadšením) ale prežul aj veľké emócie "on si ukrutne želal Né do Slizolinu, né do slizolinu!!! a šepkal si to do klobúka do hlavy").
V tráve na nádraží v Hradčanech som ich upozornila na digitálne hodinky ležiace v tráve. Level nadšenia stopäťdesiatosem miliónov presne. Zvonia a svietia a majú kompas a čosi a deti ich nedajú z ruky.
Domov sme sa dostali bez meltdownu. To je dosť prekvapivé. Doma všetko prebehlo bez meltdownu. To je na hrane šokujúceho. Po jedle sme nestrávili zvyšok popoludnia pred obrazovkou. To je na hrane neuveriteľného, deti boli veľmi unavené. Chvíľu som skúšala púšťať rôzne intelektuálne pojaté vianočné piesne (Bittovú, Nerez, Spirituál kvintet) ale otravovalo ma to toľko, že som im pustila Hradišťan, album z roku 1996 a Kája povedal, že toto nechaj, to je veľmi krásne a Modlitbu za vodu si nechal pustiť opakovane. Chlapeček maminkin. Hradišťan mi prvý raz predstavil, aká to môže byť pecka, keď sa mužský zbor pustí do kánonu.
Veľmi nerada počúvam nové skladby, je to pre mňa únavné. Ale odkedy sa veci nejako vysporiadali medzi Mt a mnou, s dôrazom na akotak, dokážem si pustiť novú pesničku. Doposiaľ to bolo po roky no-go. To je zaujímavé pozorovanie.
Celý večer prebehol veľmi pokľudne, Kája mi strihal vetvičky čo sme nazbierali v lese na zemi a konečne sme si (ja som si) uviazali veniec. Ešte je len polka adventu. Aspoň nám vydrží čerstvý až do Vianoc. No nekúp to. Kája chvíľočku navliekal na niť ihlou pár jabĺčok na ozdobnú girlandu, potom si stavali s Ňaňom domček na gauči.
Po jedle ich večer nútim pomôcť mi upratať kuchyňu a oni sa do toho nechajú ušikanovať. Ešte mesiac a bude im to pripadať samozrejmé. Optimistka.
Cestou z vlaku nás predbiehal starší pán s igelitkou a jednorazovým rúškom na ústach a pár krokov pred nami, otočil sa na mňa a vraví "dva kluci, to je radost!". A ja som zdvihla hlavu a vravím mu: "je. opravdu je.", a až som sa podivila, ako nežne znel môj hlas, ako úprimne mi tieto slová rezonovali v hrudnom koši. Ešte niečo sme sa potom plocho rozprávali, ale mňa stále neopúšťal údiv nad pravdivosťou tvrdenia, že sú mi radosťou. Mám pocit určitej dobrovoľnosti v tom zblížení, mám ich rada pre to, akí sú, nielen preto, že sú moji.
Bol to pekný deň. Jakub sa možno zdrží v Chrastave až do soboty.
Komentáre
Zverejnenie komentára