Arnošt u logopéda, vratká máma v hajzlu

Boli sme u logopéda na vstupnej prehliadke a ja som s nepokojom pozorovala (počúvala), ako Arnošt veľmi kostrbato a stroho popisuje logopédovi obrázok. Občas dokonca chybuje v predložkách.

Premýšľala som, ako je to s jeho prežívaním sveta, keď ho ešte nedokáže pomenovať. Či môže prežívať niečo, pre čo nemá slová. A ako sa dá s niečím pre čo nie sú slová vysporiadať.

S Arnoštom je problém to, že on vyzerá, že nikde nič, potom zo seba vylúpne niečo naozaj veľké - a zase sa vráti k zdaniu, že on nikde nič.

Mali dnes v škôlke dielničky. Prišla som včas a bola som nanajvýš druhá. Arnošt ma prekvapene vítal. Bolo vidieť, že je skryte rád. Možno to nebolo také skryté, keďže to bolo vidieť, že?

Hovoril mi, že si myslel, že som pre neho prišla, aby sme šli domov.

Opakovane som ho uisťovala, že nie, že som prišla cielene preto, aby sme spolu mohli tvoriť. Že som sa na to tešila. Ako dôkaz som pred sebou ukazovala na tri výdumky.

Tvorili sme spolu, robila som asistenta, podržvajce, podavača a fanklub. Bolo to milé, byť len s jedným z detí, byť práve s Arnoštom v práve tejto preslnenej triede.

Po skončení a odnesení výtvorkov do šatne, chcel mi ukázať to najlepšie, čo trieda poskytuje. Zvesil z kľuky u okna dva detské ďalekohľady, sadli sme si do otvorených dverí na záhradu a pozerali. Mala som Ňaňu posadeného v náruči na zápraží plnom slnka, voňal pieskom a ukazoval mi, kde schovávajú s Tomíkom poklady, kde varia v piesku v starých hrncoch, kde im kvitnú kvety, kde sa rád hráva. Kryštalické šťastie.

A potom to prišlo, to už pri nás boli aj iné deti, nalákané šťastím alebo proste len nemali, čakajúc na svoje maminky, čo lepšie na práci, a rôzne sa doťahovali a pýtali si požičať naše ďalekohľady, proste už sme neboli len sami dvaja.

A Arnošt povie, medzi všetku tú vravu:

Prečo si na mňa vonku vždy taká hodná a doma nie si?

Povedal to tak, že ani neviem naisto, či to povedal on, alebo či to bolo moje svedomie.

Prečo si hodná, keď sa niekto iný pozerá a nie, keď sme sami?

Masaker matky motorovou myšlienkou.

Niečo do mňa vošlo, ako nové nasmerovanie myslenia.

Nejako to súvisí s tým, že Didik denne pravidelne 3x spí. Už asi 4 dni. možno iba 2. Že som vyradila veľa svôjho oblečenia pre Ukrajinky, vyradila a upratala viac predmetov, v byte vzniká priestor. Že sa mi ozval Martin Andor. Že sa v lete uvidím s Klárou Kubíčkovou. Že sme boli s deťmi sami doma, bez Jakuba, veľkú časť nedele, časť utorňajšieho dopoludnia, dnes, v utorok večer je Jakub preč na Otaku. A pohľad na veľmi živú Evu, životaplnú Evu ako mi vo dverách vracia plech či čo.

Nejako se to celé pretavilo do toho, že si to predsa môžem urobiť aké chcem. Že ma nikto neobmedzuje, predsa. Tým som mala na mysli Jakuba. Že som tu sama za seba. Že je to moje. 

Ťažko sa to popisuje. Ono je to čriepok z mojej odpovede Martinovi. 

Gratulujem mu tam k finetuningu vzťahov na diaľku. Premýšľam, ako sa točíme ako ľudia neustále v kruhoch a vraciame sa k tomu, čo je nám známe. Lebo nech by to bolo sebaodpornejšie, známe značí bezpečné, predvídateľné. Zlomyseľne ma teší, že aj on sa točí v kruhu. Aspoň to tak interpretujem. Jeho vzťahy na diaľku, jeho akademické vzdelávanie (má 3. mgr. titul. ja mám tretie dieťa. niekto má mozog, niekto delohu.). Hovorím mu, že je to závideniahodná životná stratégia, pretože umožňuje udržať integritu človeka bezpracne. To je to, čo som manželstvom stratila. Seba, svoje obrysy.

Po dlhom čase som opäť premýšľala v slovách. Sedela som vonku a pozerala na deti na pieskovisku. Na Bubula v náruči. A tomu, čo som videla a pociťovala som priraďovala slová. Pretože som bola v hlave v nastavení, že vládnem svôjmu životu - on ma nevláča a rozprávam svôj život ako príbeh, mám pre neho poslucháča, je ním MtA.